Peter Hámor o zdravej strave, príprave i súkromí.

Autor: Karin Kováčová

Sedieť a zhovárať sa s ikonou horolezectva – Petrom Hámorom je príjemným zážitkom… o to viac, že z Vás srší nezlomná vôľa a energia, pokora a zároveň odhodlanie stáť neraz na hrane života a smrti….

Karin Kováčová: Ste pár dní pred svojou ďalšou expedíciou – ako ich trávite?

Peter Hamor: Ako vidíte u Vás a v sprievode manželky regenerujeme, trénujeme, pripravujeme telá po fyzickej stránke , okrem toho máme pred odchodom veľmi veľa vybavovačiek . Najviac sa však sústredím na psychickú pohodu – tá je základom a je oveľa dôležitejšia – musím byť pripravený na kruté podmienky, byť schopný sebamotivácie v extrémne náročnom prostredí ….

Karin K: Chystáte sa do Himaláji, vyjadrujete sa v množnom čísle – ide teda o rodinnú expedíciu?

Peter H: Manželka ma bude sprevádzať v úvode expedície a podnikneme niekoľko spoločných výstupov počas aklimatizácie – potom budem v expedícií pokračovať sám.

Karin K: Ako tieto dni teda trávite vy , pani Hámorová?

Mária Hamorová: Hlavne papierovačkami, vybavovaním všemožných podkladov k celej expedícií, samozrejme tým, že odchádzame spolu, je potrebné zabezpečiť všetko v práci, rodine a tak ako manžel povedal v úvode – snažím sa pripraviť spolu s ním po fyzickej i psychickej stránke na túto cestu.

Karin K: Neoddeliteľnou súčasťou je relax, regenerácia a nás nesmierne ctí, že navštevujete naše centrum, tešíme sa z toho, že svojimi radami môžeme prispieť k pohode a veríme, že i úspechu počas expedície. Počas našich rozhovorov a návštev sme sa nevyhli ani problematike stravovania a manžel prezradil, že aj to je vaša parketa, dokonca Vás ako kuchárku veľmi pochválil.

Ako a čo sa teda nachádza na vašom jedálnom lístku?

Mária H: Za tie roky Peter dokonale spoznal svoje telo a už presne vie, čo mu pomáha dostatočne sa pripraviť… Na tanieri nechýba dostatočné množstvo bielkovín a tiež veľa zeleniny a ovocia tak, aby prechod na inú stravu počas prvých dní v cudzej krajine bol o niečo ľahší, príjemnejší.

Keď manžel odchádza na prvú časť výpravy, prispôsobujeme sa miestnej strave. V horách je strava pomerne jednoduchá. V oblastiach Nepálu alebo Pakistanu je to hlavne Dal Bhat – ryža so šošovicou a zeleninou, poprípade, ak si to miestni môžu dovoliť, objaví sa na tanieri mäso. Je to však zriedkavé. Dal Bhat je pomerne časté jedlo už aj na tanieri u nás doma. Peter je na neho už tak zvyknutý, že po návrate z expedícií sa objavuje na našom stole a telo sa tak zasa ľahšie prispôsobuje po návrate domov.

Karin K: Strukoviny sú pomerne veľkým zdrojom energie a bielkovín, ako sa však dá vystravovať v extrémnych podmienkach, ako je to s prípravou stravy?

Peter H: Napríklad v stane , ak je na to vhodný terén, alebo ak v údolí kade obyčajne ideme aj niekoľko dní, nie sú žiadne usadlosti, dediny. Väčšinou si varíme sami, poprípade nejaký náš vodca, alebo počas expedícií expedičný kuchár.

V obývaných údoliach sa stravujeme v príbytkoch miestnych ľudí, ktorí vás pohostia, navaria a vy im za to zaplatíte. Sme pre nich určitým zdrojom príjmu a je to v podstate ich systém starostlivosti o turistu, na chvíľu žijeme v ich rodine.

Karin K: Takže cestovný ruch?

Peter H: Áno – takto tam vyzerá cestovný ruch. Sú samozrejme oblasti a údolia okolo Mount Everestu, ktoré sú populárnejšie, kde je vybudovaná sieť logií a už sa to pomalinky blíži k jednoduchým hotelom v našom ponímaní.

Ale vždy je to podobné – jedna kuchyňa , niekoľko maličkých izbičiek, kde sú postele pre pocestných – takže nás ubytujú a dajú najesť.

Domáci sú veľmi pohostinní a ústretoví – je tam skoro stále tak plno, že sa niet kde pomestiť.

Je tam napríklad 5 postelí v chatke a ak tam príde naša skupina – kde je nás väčšinou 5-6 členov expedície a s nami ide 5-6 nosičov, ktorí nám nesú veci do základného tábora, kuchár, pomocník… stane sa, že nás je niekedy aj 15-20. V usadlosti sú 2 domy s 3 posteľami je milé sledovať miestnych ako improvizujú – nie vždy je to však v ich silách. V takomto prípade používame stany. Tie máme so sebou vždy ako rezervu. Počas nepriazne počasia je však stále oveľa lepší pocit spať pod strechou – hoci jednoduchou, miestami deravou. V stane tak či tak počas expedície tých nocí nie je málo, tak si tú strechu nad hlavou doslova užívame!

Karin K: Ako je to s alkoholom??? Po čom siahne Peter Hámor – ak už taká príležitosť príde?

Peter H: Tak ja som univerzálny prijímač potravy aj alkoholických nápojov, ale víno mám asi najradšej, keď už je príležitosť.

Naopak po športe, napríklad po tréningu, alebo po futbale, keď ideme rozanalyzovať zápas dobre padne pivo.

Ako náhle je väčší výdaj tekutín a kalórií tak pivo, pri rodinných oslavách a príležitostiach – skôr pohár vína.

Karin K: Na expedícií pripadá niečo také do úvahy?

Peter H: Na expedícii je tá tretia kategória, čiže pálenka! Pálenka preto, lebo ako povedali poľskí horolezci – nebudeme predsa nosiť vodu do hôr. Každé kilo treba tvrdo zaplatiť a vyniesť do základného tábora! Stále nosíme nejakú fľašku domácej od našich priateľov so sebou , väčšinou pollitrovú, aby sme mohli po výstupe osláviť úspech, alebo zapiť žiaľ. Takže vždy sa nejaký pohárik domácej nájde, užívame ho však s mierou a vždy až po skončení expedície, pretože aklimatizácia a alkohol sa vôbec nekamarátia. Kvôli jednému príjemnému večeru nechceme riskovať to, že by sa nám nepodarilo vystúpiť na vrchol. Odkladáme si to na záver.

Karin K: Bavili sme sa o výživových programoch, ktoré v K-vital robíme. Teším sa, že až sa vrátite pustíme sa do práce s vaším organizmom. Čo vás prinútilo zamýšľať sa nad nejakým výživovým programom alebo o tom, ako ešte vylepšiť kondičku – po tých rokoch strávených v tak extrémnych podmienkach musíte mať mnoho skúseností…

Peter H: Presne to, čo ma prinútilo ísť k môjmu lekárovi poradiť sa ako trénovať, aby to bolo čo najefektívnejšie. Podobne je to aj so stravou – lebo viem, že je to veľmi dôležité. Skúsenosti pravdaže mám ale som zvedavý, čo povie moderná veda na spôsob stravovania, ktorý mám doteraz, čo môžem ešte viac vylepšiť, aby moje telo fungovalo lepšie a to je aj to, čo ma v rozhovore s Vami veľmi zaujalo. Chcem jednoducho urobiť všetko preto, aby som bol pripravený čo najlepšie.

Karin K: Prinútila vás k tomu napríklad i myšlienka na to, že predsa len starneme? Prichádza k nám totiž množstvo ľudí vo veku 40-50, dokonca čoraz častejšie vo veku 30 rokov. Nechávajú si u nás vypracovávať preventívne stravovacie programy, na mieru šité plány za účelom ozdravenia, omladenia… Trend, alebo uvedomenie si krehkosti zdravia – skrátka chceme žiť čo najdlhšie a zároveň si starobu užívať a nie prežívať. Rozmýšľate o živote podobne?

Peter H: Teraz, keď Vás počúvam – máte svojím spôsobom pravdu. Ale horolezci majú taký zvláštny pohľad na život a jeho dĺžku – skutočne si nemyslím, že pri športe ako je horolezectvo, by mala byť strava tým najvážnejším faktorom, ktorý v mojom prípade limituje dĺžku života. J

Karin K: Fúha – tak to mate pravdu… Čierny avšak pravdivý humor. Nedá mi v tejto chvíli nereagovať na Máriu… Ste s tým zmierená? Vyrovnaná? Ako to prežívate vy ako žena-manželka-matka?

Mária H: Na Petrov humor som si zvykla, ale pocity ktoré ma zaplavujú keď je mimo domova – ďaleko v horách – na to sa zvyknúť nedá. Preto zakaždým, ak mi to okolnosti dovolia, aspoň úvod expedície chcem byť v jeho blízkosti, tráviť s ním čas – je to pre mňa oveľa príjemnejšie ako tŕpnuť a myslieť naňho pod teplou perinou doma. Vždy mám hrozný strach! A naopak – ak viem, že dosiahol cieľ, ak viem, že je zdravý a prichádza domov – je to obrovská úľava, radosť!

Karin K: Predsa len – prečo ste sa teda rozhodli absolvovať výživový program u nás?

Peter H: Tak – aj napriek mojej predošlej odpovedi si myslím, že strava je dôležitá. V rámci našich možností a vedomostí sme sa snažili uprednostniť v stravovaní zeleninu, určité oleje…. To zdravšie stravovanie. Sem tam ten nezdravý úlet , ako sú Vianoce a Veľká noc, podľa mňa si treba aj dopriať, nech si ani môj organizmus nemyslí, že to bude mať také jednoduché…Snažíme sa mať dostatočný príjem bielkovín, svaly predsa potrebujeme mať pevné a kvalitné… program chcem absolvovať preto, lebo vyznieva logicky, je vypracovaný na základe mojich krvných parametrov a zastrešuje ho tím odborníkov – lekárov – tak sa zverím do ich opatery a možno moje telo bude fungovať ešte lepšie. Som zvedavý, ako a čím môj organizmus na túto zmenu zareaguje.

Mária H: Ja sa stotožňujem s Petrom, no pre mňa zohráva veľkú úlohu i to, že meter a váha sú od určitého veku mojimi každodennými spoločníkmi a každý, hoci aj malý prehrešok sa už teraz na mojom tele podpíše. Už ani to spaľovanie nie je také, ako v 20-ke. Videla som dámy, ktoré si u vás vylepšili postavu, ľudí, ktorí nie len schudli, ale ako hovoria, cítia sa skvelo a sú plní energie . Mám tie isté očakávania ako oni, keď k vám prišli.

Karin K: Viem, že sa nám to spoločne podarí a som presvedčená o tom, že sa budeme spoločne tešiť.

Mária H: Bolo by to super. Diéty nefungujú, jojo efekt sa vždy dostaví a človek ma často pocit, že priberie aj z pohára čistej vody.

Karin K: V čase, keď robíme tento rozhovor, jedno z vašich krásnych detí oslavuje 25. narodeniny. Majú aj deti vzťah k horolezectvu, podnikáte rodinné expedície?

Peter H: Na rodinnej expedícií sme ešte neboli. Minulého roku sme prechádzali cez Bystré sedlo a komentár našej dcéry k tejto prechádzke vyznel asi takto: “Tak toto si zapíšem do svojho denníka blbých nápadov”.

Mária H: Často si tiež vypočujem pripomienky : “Mami a prečo tam ideš ? Veď už si tam bola dvakrát…”

Peter H: Z toho teda jasne vyplýva, že deti nie sú fanúšikmi horolezectva.

Karin K: Áno – je určite veľa ľudí, pre ktorých je táto vášeň nepochopiteľná. Ako ste jej vlastne prišiel na chuť? Zapáčil sa Vám snáď výhľad z prvého pokoreného stromu?

Peter H: Smiech. Tak to práve nie, aj keď je pravda, že po stromoch som liezol rád. K športu som mal vzťah odmalička – paradoxne ku skupinovému – teda k hokeju a futbalu. Tvoril podstatnú časť môjho života a stále, keď som odchádzal z tréningu vídaval som skupinu horolezcov, ktorí trénovali na železničnom moste…. Zvedavosť zvíťazila a začal som sa venovať lezeniu, začal som bojovať individuálne – od futbalu som prešiel k horám a vášeň k nim ma zatiaľ neopúšťa.

Karin K: Vám Majka učarovali hory potom, čo vám učaroval manžel?

Mária H: Smiech. Ja leziem od 18. rokov. Hory ma vždy lákali, rodičia mi však hovorievali: Kým nebudeš mať 18 budeš robiť to, čo ti povieme, potom si rob čo chceš – takže v deň svojich 18. narodením som sa zapísala do horolezeckého oddielu tu v Tatrách. S manželom som sa stretla dva roky na to – práve sa vrátil zo svojej prvej expedície.

Karin K: Precestovali ste množstvo krajín, videli a zažili veci, o ktorých sa ostatným ani len nesníva, hľadel ste na scenérie, prírodu tak, ako málokto … Máte svoje obľúbené miesta?

Peter H: Svet z pohľadu horolezca je nádherný, keď stojím na vrchole akejkoľvek hory a viem, že vyššie sa už nedá …. Je to nádhera, niečo neopísateľné … a takýchto miest je veľa, každé jedinečné, s neopakovateľnou atmosférou… Napriek tomu, sú to miesta, kde urobíme pár záberov, oddýchneme si a ktoré nám dávajú o čosi intenzívnejšie pocítiť, ako ďaleko je späť k životu, s pokorou sa preto pripravujeme na zostup a úspech oslávime až po návrate do základného tábora. Mám rád a užívam si skôr tých pár posledných metrov pod vrcholom. Chvíľu keď už viem že na vrchol vystúpim, ale ešte tam nie som . Veľmi rád sa vraciam práve do oblasti, kde plánujem aj tohtoročnú expedíciu – Himaláje, čaro Nepálu…

Karin K: A naopak ?

Peter H: Veru – sú aj také. Nie však preto, že by neboli krásne – skôr preto, že by som ich zo svojej pamäti najradšej, kvôli nepríjemným spomienkam.

A takto by som si želal vymazať hlavne spomienky na Daulaghiri, kde počas expedície zahynul môj dobrý kamarát Piotr Morawski. Navyše bol akoby členom rodiny a trvá dlho, kým sa s tým vyrovnáte… no život ide ďalej a toto je tá jeho horšia podoba.

Karin K: Takéto zážitky často privedú človeka k myšlienkam, kedy si povie stačilo! Dosť!

Peter H: Určite áno. A aj mnou to otriaslo. No vrátil som sa späť do hôr.

Karin K: Výprava je náročná nie len po fyzickej a psychickej stránke, určite je i finančne náročná…

Peter H: Smiech: Horolezectvo je bezpečný a lacný šport, takže peňazí netreba až tak veľa – stačí takých 50-60 tisíc eur a dá sa vycestovať. Smiech

Je to šport, ktorý stojí na periférií záujmov médií i sponzorov. Nie je to ani hokej, ani futbal, alebo ktorýkoľvek s tých sledovaných, ale na druhej strane, keď sa ten výstup podarí a objaví sa v médiách , tak sa všetci tvária, že horolezectvo k nám samozrejme patrí, veď tu máme Tatry!

Na jednej strane by sme všetci chceli mať horolezectvo na svetovej úrovni a na druhej strane, ak ho treba podporiť – tak …. Je naozaj veľmi komplikované zafinancovať expedíciu. Nebyť sponzorov, ktorí to robia preto, lebo majú k horám a horolezectvu nejaký osobný vzťah, tak by som určite nemohol robiť to čo robím a som im za to veľmi vďačný. Som rád že mám sponzorov, ktorí sú s nami od začiatku, ale vždy sa nájdu aj nejakí noví, ktorí pomôžu. Každý rok je iný, ale vždy je to boj a v dnešnej dobe pripraviť a zabezpečiť himalájsku expedíciu je možno ešte o čosi náročnejšie, ako samotný výstup na vrchol osemtisícovky.